Kde sa podel Ňufko?

1)Názov: Kde sa podel pes?
2) Rozprávač: Diennsia
3) Hráči: Môžu sa prihlásiť maximálne 3 hráči. Je jedno kto to bude, či Jazdec, alebo Nováčik... (Marzia,Aläes,Silencia,)
4) Príbeh: Malé dievčatko si vykračovalo uličkami Atmosu so svojím spoločníkom, psom, ktorému dala Ňufko. Keď tu zrazu, čosi prebehlo cez uličku rýchlosťou svetla a Ňufko bol preč. Dievčatko menom Annemarie sa rozplakalo a prosila každého naokolo aby jej pomohol nájsť psíka. Väčšina odmietla, no nejakí sa našli. Podľahli detskej nevinnosti a túžby po dobrodružstve.
5) Typ hry: Detektívna, dobrodružná, zálesácka
6) Rytmus: Raz za tri-štyri dni.  
7) Poznámky: Tento quest nebude zasahovať do priamej hry a preto sa môžete bez obáv zúčastniť. Je to skôr voľnejší quest, kde má každý svoju hlavu a môže rozmýšľať. Samozrejme, budú aj nejaké tie odmeny, aby sa nezabudlo .

Keď sa ma malé dievčatko opýtalo, či jej pomôžem prikývla som. Nedokázala som povedať nie takémuto nešťastnému dievčaťu. Keď odišla, začala som kráčať po uličke na ktorej som sa práve nachádzala a obzerala som sa či nenájdem nejakého zatúlaného psa. No nič tu nebolo. Zamyslela som sa nad tým a pre istotu som sa ešte otočila za dievčaťom ktoré som tu však nevidela.

Toho dňa Aläes nemala čo na práci a rozhodla sa prejsť sa po meste. Ladným krokom vykročila uličkami Atmosu, keď v tom sa jej do cesty priplietlo uplakané dievča, ktoré sa jej opýtalo, či jej pomôže nájsť psíka. Zastavila sa, smutne sa usmiala a kľakla si k dievčatku. „Neboj sa, tvojho psíka istotne nájdeme.“ pozrela na dievča, ktoré stálo o niečo ďalej a myslela si, že i ona sa snaží pomôcť, preto pohladila dievčatko po vlasoch, vstala a svižným krokom sa pobrala za ňou, až jej plášť zavial pri tvári. Zastala až pred ňou. „Eh, ahoj.“ vyrušila ju. „Som Aläes, jazdkyňa Smaragdovej Ananelis, len som sa chcela opýtať, či i ty chceš pomôcť tomu malému dievčatku.“ ukázala na prázdnotu za ňou pretože si neuvedomila, že dievčatko už zmizlo. Obzrela sa a zamračila sa keď zistila, že ukazuje na prázdnu uličku. „Prepáč, no pred chvíľou tam ešte bola.“ zamrmlala skôr pre seba no bola si istá, že to začulo o dievča.

Otočila som sa za zvukom niečieho hlasu a milo odpovedala. "Áno, teší ma. Ja som Marzia. Jazdkyňa fialového draka menom Sarame." Usmiala som sa na dievča a pozrela na prázdne miesto. "Myslím že išla zháňať niekoho iného, nie som si istá." Dodám a znovu sa pozriem na osobu predomnou. Prezriem si ju ešte lepšie a potom sa obzriem okolo seba či neuvidím toho psa.

Cia nebyla jedním z těch, kteří se hned všem vrhají na pomoc. Ale tohle malé děvčátko ji prostě dojalo. "Copak, zlatíčko? Zaběhl se ti kamarád? Tady s jezdkyněmi ti ho pomůžeme najít," ujistila ji a svá slova doplnila úsměvem. "Mimochodem se jmenuji Silencia a jsem jezdkyní noční dračice, která si ještě nevybrala jméno," představila se, načež se napřímila a podívala se na Alaës a Marziu, jak se neznámá představila. "Viděla jsi, kam utekl? Tedy jakým směrem?" zeptala se dívenky, než stačila odejít. "Možná bychom se měly rozdělit - tak ho snáze najdeme," nadhodila ke svým společnicím, které se také rozhodly hledat psa.

Dievčatko pozrelo vystrašene na tri Jazdkyne, no reagovalo len na Silenciu. Bola jej sympatická. "On... On... Ňufka ukradli... Bolo to ako blesk z čistého neba. Čosi vybehlo z bočnej uličky a Ňufko bol preč!" Dievčatko sa sekalo vo vetách. Potrebovalo si oddýchnuť a nabrať dych. "Som Annemarie, teší ma. Pomôžete mi, však?" spýtala sa Silencie a upla ma ňu zrak. Keď sa Cia spýtala na smer, dievča zmätene pozrelo do strán. Keď si uvedomila odkiaľ sa vynorilo to stvorenie a uchmatlo Ňufka, ukázala opačným smerom. Presne tam kde sa to stratilo.

Usmiala sa, keď zistila, že i tá druhá dievčina je Jazdkyňa. Trochu ju to prekvapilo, nadvihla obočie, ale nestrácala úsmev. Potom pozrela na dievča, ktoré prišlo ako ďalšie. Prikývla na to, keď sa predstavila a tentokrát zaklipkala mihalnicami, pretože zistenie, že prišla ďalšia Jazdkyňa ju jednoducho prekvapilo. Netušila, že je tu až toľko Jazdcov. No spokojne prikývla, i keď netušila, a čo.
Nápad na rozdelenie sa bol dobrý, pretože by naozaj mohol pomôcť, tak venovala dievčatám ďalšie prikývnutie a ponaťahovala si svaly, pretože od rána boli dosť stuhnuté. Pozrela na Annemarie, ako sa predstavila a neodpustila si zamyslený pohľad, keď ukázala na smer, kam psík zmizol.

Usmiala sa na dievčatá a prikývla. Nevedela čo má robiť, alebo kadiaľ ísť. Pre istotu sa ešte raz rozhliadla okolo seba. Nikde nič. Iba ona a dievčatá. Možno by už sa mala vydať hľadať Ňufka.

Souhlasně na Annemarii kývla. "Samozřejmě ti pomůžeme. Počkej na nás třeba na náměstí, tam tě najdeme," odpověděla a usmála se. Tahle holčička v ní cosi probudila. Ochotu pomoct. Ne že by v nemocnici pomáhala neochotně, ale tam to bylo o něčem jiném. Kolikrát řešili otázku života a smrti. "Fajn, tak můžeme jít a když se budou někde ulice větvit - což je docela pravděpodobné -, rozdělíme se i my," prohlásila a pokud dívky nic nenamítaly, vykročila tam, kam ukazovala Annemarie.

Dievča Silencii prikývlo a vybralo sa na námestie. Cestou im zakričala ešte farbu psa. Sivá... Bolo posledné slovíčko, ktoré mohli počuť. Keď sa trojica pobrala daným smerom, po chvíli narazili na rázcestie. Dve uličky. Jedna vpravo a jedna vpred. Pri krajnej budove si mohol len nadpriemerný človek (poloelf) všimnúť chumáč srsti a stopy krvi, ktoré sa schovávali v tieni. Poloelfkou tu bola jedine Silencia a tak si to mohla a nemusela všimnúť. Cez cestu, ktorá viedla vpred sa mihol tieň a i tam ostal kúsok krvi.

Takže pes měl šedou barvu. Výborně, aspoň něco věděli. A to, že se bude ulice rozdvojovat, se dalo čekat. Rovně, nebo vpravo? Cia se snažila najít jakékoliv vodítko, které by jim mohlo pomoci najít správnou cestu, kudy se to stvoření, nebo co to bylo, vydalo. A našla. Chomáč srsti a krev. Krev poznala jistě, vždyť s ní každou chvíli pracovala. A vtom se přes cestu mihl stín a po něm zbyla další krev. "Tudy," pronesla tiše a rovnou i vykročila, i když mohly mít dívky námitky. Nestarala se o to a raději šla. Měla divný pocit, že toho psa sice najdou, ale mrtvého.

Keď sa trojica dievčat vybrala smerom, kde Cia ukázala, pred nimi sa ukázalo ďalšie rázcestie. Kde sa vzalo tu sa vzalo čosi trblietavé, čo bolo pokryté krvou a len to jediné čisté miestečko sa trblietalo ako striebro. Ak sa niektoré z dievčat rozhodlo to preskúmať, zistilo, že je to strieborný prstienok a na ňom vyrytý znak ležiacej osmičky. Čo to mohlo znamenať? V uličke po pravej ruke sa ozvalo skučanie. Keď si dievčatá poriadne prezreli okolie, zistili, že stoja v akejsi úzkej uličke a ulička, z ktorej pochádzal zvuk, bola ešte užšia. V uličke bol len jeden dom a jedny dvere a nebolo pochýb, že sa kňučanie ozývalo odtiaľ.

V diaľke sa niečo zatrblietalo a Aläes k tomu okamžite priskočila. Nedotkla sa prsteňa, len si ho zdiaľky obzerala, kým je uši nezačuli tichý zvuk v chladnej noci. Je výdych sa zrazil do obláčika pary. Obzrela sa smerom k úzkej uličke a narovnala sa. Ruky si nechala voľne visieť, no zaťala ich v päsť. Áno, správne počula. Tá úzka ulička čosi skrývala. Čo ak je to to šteniatko? Na tvár jej začali kvapkali tuhé a pevné kvapky dažďa. Teraz jej to bolo jedno.
Pohla sa smerom k úzkej uličke a čakala, ktoré z dievčat pôjde za ňou. Tichý dom v úzkej uličke a občasné kňučanie, ktoré sa odtiaľ ozývalo jej dávalo znamenie, jej inštinkt u viedol preč, no jej duša zúfalo volala, aby kňučanie nasledovala. Nechala sa tým volaním niesť a zastala až predo dvermi.