Hneď od skorého rána, len čo zavítali na územie mesta a doleteli z Akadémie ešte pred spaľujúcou horúčavou, im hladili tváre slnečné lúče. Ananelis nebola dračica, ktorá by milovala leto; vyhovala jej jar či jeseň, kedy bola teplota primeraná. Teraz jej telo a vyschnuté šupiny bažili po chladivom kúpeli v jazere, kde bola rozhodnutá zavítať, len čo si Aläes vybaví všetko, čo potrebuje.
Jazdkyňa zliezla z dračieho chrbta neďaleko úzkych uličiek, kde by mladá dračica mohla svojou veľkosťou spôsobiť problémy a s krátkym priložením ruky na dračí hrudník ju opustila. Jazdecké sedlo a jeho popruhy, ktoré dračicu obopínali, začínali byť tesné. Aläes sa aj napriek žiadosti svojej vernej smaragdovej priateľky nenechala nahovoriť a bola si istá, že zmena popruhov postačí. Bola na sedlo šité na mieru príliš zvyknutá. Ale Ananelis už jeho veľkosť nestačila.
Dračia jazdkyňa sa svižne pohybovala uličkami, nechcela na horúcom slnku stráviť ani minútu navyše. Ponáhľala sa ku kováčovi, zadať mu požiadavku na väčšiu pracku na sedlo, ideálne so vzorom. Kým mu vysvetľovala, čo potrebuje, slnko sa vyhuplo vyššie na oblohu a von tak vyšla úplne zmorená. Krajčírku navštívila čo najrýchlejšie, verila že jej žiadosť o krátke jazdecké nohavice bude vedieť spracovať, horšie však bolo, že niečo také bolo veľmi nepraktické. Ale v tom teple to už nemohla vydržať. Navštívila ešte pár obchodov, chcela svoju dračicu prekvapiť niečím skvelým, a tak sa vrátila ku kováčovi, aby mu zdelila ďalší nápad: kovaný náramok na dračiu nohu s krásnymi vzormi, ktorý by ju potešil.
Veľa času sa snažila venovať výcviku na zemi, na svoju dračicu si nedokázala nájsť ani hodinu denne a teraz jej to bolo ľúto, pretože sa odcudzili a Ananelis s ňou takmer neprehovorila.
Vrátila sa k dračici celá udýchaná, prahnúca po vode. Bez toho, aby si vymenili pár slov, nasadla Aläes na smaragdovo zafarbený chrbát s myšlienkou na chladivú hladinu jazera.
>>>Jazero